Môj príspevok k diskusii o štipendiách FPU, nekonečnom raste, kvantifikácií a prekariáte. Text vyšiel v decembrovom Kapitáli. Na ich stránkach je možné článok ďalej diskutovať v komentároch, za čo by som bol skutočne rád. Nižšie predkladám pôvodný text
Som umelec. Som umelec, ale nemaľujem, nekreslím, ani nesochám. Moje umenie v žiadnej obývačke nenájdete, ani v tej mojej. Galérie ma nereprezentujú a nemám zberateľov. A predsa sa ako umelec s odretými ušami, podliatymi očami a najnovšie aj vykĺbeným kolenom uživím. Ako je to možné? Dotuje ma Fond na podporu umenia, či kolokviálne – „efpéú”. V nasledujúcom texte budem FPU chváliť i kritizovať, no hlavne uvažovať, ako by mohol fungovať lepšie a priblížiť sa k potrebám umelcov a umelkýň.
Bez fondu by sme boli mnohí nahraní. Bratia Česi nám FPU závidia viac než Tatry, Poliaci viac než Jánošíka. V Maďarsku čosi podobné existuje, avšak povráva sa, že tamojšie poroty preferujú apolitcké témy. Darí sa tak najmä súčasnému tancu a abstraktnej maľbe. Z V4 sme na tom, zdá sa, najlepšie.
FPU podporuje, a v mnohých prípadoch priam umožňuje, vznik a prezentáciu širokej škály kultúrnych aktivít. Od folklórnych festivalov po individuálnu tvorbu novomediálneho diela. Nepoznám na Slovensku ani jedného kolegu či kolegyňu, ktorí by o nejakú formu podpory z FPU nežiadali. V tomto texte sa však chcem zamerať na konkrétny podprogram: 1.4.1. – Štipendium na tvorbu a realizáciu diel vizuálneho umenia, klasických, tradičných i nových médií. Sám som o toto štipendium žiadal počas posledných štyroch rokov každý rok. To, že takýto program vôbec existuje, je samo osebe hodné chvály. Nazdávam sa však, že je dôležité prehodnotiť štruktúru požiadaviek kladených na štipendistov*ky a to obzvlášť v prípade požadovaných výstupov. Často totiž hrozí, že podmienky programu umelca*kyňu nakoniec viac prekarizujú než podporia.
Ako sa teda za posledné roky profiluje program 1.4.1 a čo môže byť tak prekérne na tom, že dostávame vládne peniaze na voľnú tvorbu? Zásadná formálna zmena nastala v roku 2019. V tomto roku bolo po prvýkrát nutné klasifikovať sa ako umelec*kyňa A (ako „æstablished”) alebo B (ako „b-merging”). Umelci z kategórie A pritom mali nárok na štipendium vo výške vtedajšej priemernej mzdy na počet mesiacov trvania štipendia, tak ako to bolo aj v predchádzajúcich rokoch. Umelci triedy B mali po novom obdržať štipendium vo výške minimálnej mzdy. Toto rozdelenie síce nie je neproblematické, avšak zdá sa, že zámer bol šľachetný – vytvoriť férovejší priestor na ocenenie začínajúcich a neznámych tvorcov a tvorkýň i keď na úkor výšky štipendia.
V tom, kto je „áčko” a kto zas „béčko” mohli mať mnohí v prvom, implementačnom roku chaos (mňa nevynímajúc), avšak kánonické rozhodnutia poroty určili precedens na nadchádzajúce obdobia.
Keďže umenie vnímam ako svoju profesiu, ktorá napĺňa väčšinu môjho pracovného (i mimopracovného) času, požadoval som vždy podporu na celých dvanásť mesiacov. Prvýkrát bola moja žiadosť úspešná na 25%, druhýkrát na 0% (teda v „rozraďovacom” roku A > B), tretíkrát na 100% a minulý rok opäť na 25%. Dovolím si tvrdiť, že kvalita a dopad mojej práce rastú spolu s krížikmi na mojom chrbte, i keď táto domnienka nevykazuje žiadnu súvislosť s mierou docenenia mojich každoročných žiadostí. Mohlo by to súvisieť s rozsahom navrhovaných výstupov. Myslím si, že okrem posledného roku bol tento úplne prestrelený, avšak najzrejmejšie je to na mojom štipendiu z predminulého roka. Strach zo zamietnutia žiadosti ovplyvnený predošlým fiaskom, spojený s nepatrične ambicióznym návrhom porotu stopercentne presvedčil. Zároveň ma zaviazal vytvoriť tri rozsiahle projekty, z ktorých každý by si priestorovo zaslúžil samostatnú výstavu v krajskej galérii alebo rovno celú Kunsthalle. Trvanie projektu sa nakoniec, so súhlasom FPU, predĺžilo na dva roky, a to jednak pre pandemický útlm a jednak z dôvodu precenenia mojich vlastných síl a podcenenia náročnosti celého projektu.
V duchu sa sám seba pýtam: „Je možné, že prvým problémom žiadostí o podporu je ‚nafukovanie‘ projektov na strane žiadateľov? Je možné, že toto ‚nafukovanie‘ je spôsobené systémovým nedoceňovaním žiadostí? Je možné takýmto spôsobom dospieť k mierne zvrátenej logike typu – sľúbim ti viac než chcem, lebo viem, že inak dostanem menej než chcem?”
Ozrejmime si štruktúru podpory. Záujemca*kyňa o štipendium môže navrhnúť ľubovoľný projekt v ľubovoľnom odvetví súčasného umenia. Kvalitu tohto návrhu potom ohodnotí odborná porota, ktorá je každý rok nominovaná nanovo, pričom mená členov poroty sú známe až po zverejnení výsledkov. Žiadateľ*ka musí taktiež uviesť, na aké dlhé obdobie štipendium požaduje. Minimum sú tri (v súčasnosti azda i dva) mesiace, maximum je dvanásť mesiacov. Celkom pochopiteľne požaduje väčšina záujemcov*kýň podporu na celý rok a to jednotne v kategóriách A i B.
Prácou odbornej poroty je ohodnotiť navrhované diela z rôznych stránok: umelecký prínos a potenciál projektu, prínos pre cieľovú skupinu, doterajšie umelecké aktivity, kalkulácia nákladov a kvalita realizačného plánu. Neľahkou úlohou komisie je potom prideliť konkrétny počet bodov za všetky hodnotené kritériá. Podľa počtu získaných bodov je žiadosť vyhodnotená ako podporená alebo nepodporená (domnievam sa, že rozdeľujúcou hladinou je získanie 50% z plného počtu bodov). Dodajme však ešte dôležitú skutočnosť. To, že sa porota zhodne na podpore žiadosti neimplikuje, že sa tak stane v predkladanom rozsahu. Počet bodov určuje počet mesiacov, počas ktorých je FPU ochotný projekt financovať. Žiadateľ*ka je následne oboznámený*á s výsledkami a v prípade úspešnosti vyzvaný*á na podpis zmluvy. Ak zmluvu podpíše, prijíma navrhovanú výšku podpory (i keď sa s anticipovanou môže naširoko obchádzať) a zároveň sa zaväzuje dodržať pôvodný rozsah výstupov. Nie, tento nie je možné modifikovať či znižovať. A tu nadobúda pojem prekariát konkrétne tvary.
Pripútajte sa, prosím! Chystám sa totiž argumentovať, že táto prekarizácia nie je spôsobená nepriazňou šťasteny, ktorá postihla jedného nespokojného umelca, ale že sa jedná o systémové nastavenie ohodnocovania žiadostí a vymáhania zmluvných výsledkov. Potreba vyjadriť sa k tejto téme je bytostne subjektívna, avšak môj argument zakladám na štatistickej analýze hodnotení všetkých žiadostí programu 1.4.1. Vyhodnotenia grantových výziev FPU sú totiž verejne dostupné a archivované na webových stránkach. Dal som si tú námahu a výsledky jednotlivých žiadostí som abstrahoval do kategórií a porovnával ich relatívny – percentuálny vývoj v priebehu ostatných štyroch rokov.
Pre potreby analýzy som inštrumentalizoval desať-, jedenásť- alebo dvanásťmesačné pôsobenie (dvanásťmesačné však v žiadostiach jednoznačne prevažuje) akoceloročné pôsobenie. Akominimálne pôsobeniesom inštrumentalizoval také, ktoré trvá dva alebo tri mesiace (o jeden mesiac žiadať nemožno). Do úvahy pritom beriem len žiadosti, ktoré boli podporené. Keď nahliadneme na spôsoby rozdeľovania štipendií v takto nastolených kategóriách, môžeme jasnejšie uchopiť rozsah podpory v kontexte potrieb umelcov*kýň a uchopiť jej (ne)patričnosť.
Čísla. V prípade štipendia A si o celoročné pôsobenie žiadalo od roku 2018 po súčasnosť v priemere 61% úspešných uchádzačov*iek. V tejto miere bolo však podporených iba 4,5% žiadostí (v poslednom roku už len 1%). O štipendium s minimálnym pôsobením, v štvorročnom priemere, žiadali iba 2% žiadateľov*iek. Miera podpory v tejto kategórii je však 34%. Z uvedených čísel možno vo všetkej korektnosti usudzovať, že existuje závažná diskrepancia medzi umeleckými zámermi žiadateľov*iek a finančnou podporou, ktorú na tento účel od FPU dostávajú.
V kontexte štipendia B je situácia komplexnejšia a o to citlivejšia. Kým štipendium A zdedilo štruktúru programu tak, ako fungovalo pred rozdelením na podkategórie, pri štipendiu B sa tieto počas troch rokov jeho existencie menili. V prvom roku svojho pôsobenia bolo podporených percentuálne i celkovo najmenej žiadostí, avšak všetky boli podporené v plnej výške na celých dvanásť mesiacov. V tomto roku taktiež neexistovala možnosť žiadať o iné než celoročné pôsobenie. Takýto prístup je na jednej strane polarizačný, a za iných okolností by bolo možné podporiť väčšie množstvo žiadostí. Na druhej strane, úspešní*é žiadatelia*ky sa mohli bez kompromisov venovať svojej práci, a tí neúspešní*é zas neostali nikomu nič dlžní*é.
V druhom roku svojej existencie si štipendium B adoptovalo posudzovací systém od štipendia A. Zdá sa však, že hodnotitelia boli vo svojich nárokoch zhovievavejší. Je tiež možné, že počet žiadostí i vzájomná konkurencia boli nižšie než pôvodne anticipované. O celoročnú podporu vtedy žiadalo 82% žiadateľov*iek. FPU v tejto miere podporil iba 22% žiadostí, avšak toto číslo je stále násobne väčšie než pri štipendiu A. Zároveň FPU neudelil ani jedno štipendium s minimálnou pôsobnosťou, o ktoré taktiež nikto nežiadal. V priemere sa v tomto roku vyhovelo 69% žiadostí, čo je v uvažovanom kontexte „pekný” ukazovateľ. V preklade to znamená, že priemerný*á úspešný*á žiadateľ*ka žiadal*a o 5184 eur a obdržal*a 3552 eur.
Štatistiky z posledného roku sú však zo všetkých uvádzaných najpochmúrnejšie. Priemerný*á žiadateľ*ka dostal*a len 37% požadovanej sumy. O celoročnú podporu žiadalo 74%, no dostalo ju len 9%. O minimálnu podporu, naopak, nežiadal nik, bola však udelená až 76% žiadostí. Žiada sa mi to zopakovať. Tri štvrtiny žiadostí boli koncipované celoročne. Trom štvrtinám žiadostí bolo udelené štipendium v minimálnej výške. O túto pritom nestál*a ani jeden*a žiadateľ*ka. Moja žiadosť bola v tomto roku taktiež podporená. Tak ako väčšine ďalších, bola aj mne namiesto celoročnej podpory navrhnutá podpora minimálna. Štipendium som však tentokrát odmietol a mrzí ma situácia tých, ktorí*é ho prijali.
Možno len špekulovať o tom, či má FPU stanovenú obecnú „tabuľkovú” mieru podpory, ktorú sa snaží naplniť, alebo je toto nezamýšľaný dôsledok nešťastne nastavených podmienok. Nenapadá mi sféra súcna, ktorá by účinne odolávala pokusom o kvantifikáciu. Výnimkou nebude ani umenie, i keď sa tomuto má, verím, sväté právo vzpierať. Môj text je práve takouto snahou. Je istotne skvelé, ak sa na Slovensku bude robiť viac výstav, festivalov, prehliadok, keď sa bude viac tvoriť. Ak to však má byť na úkor kvality umenia, a čo je horšie, aj životov umelcov a umelkýň v materiálnych i emočných rovinách, je nutné sa pozastaviť a toto nastavenie prediskutovať nanovo. Je prekérne pracovať na dvanásťmesačnom projekte s prostriedkami, ktoré pokryjú len štvrtinu produkcie a času. Je to o to prekérnejšie u začínajúcich umelcov*kýň, ktorí*é často nedosiahnu na ďalšie možnosti financovania svojej práce. Bez výstav a produkcie sa však medzi „áčkovych” umelcov nedostanú. Táto dilema, bohužiaľ, nemá mnoho riešení. Buď bude aspoň niečo, alebo nebude nič. Ja sám som pred štyrmi rokmi na takúto dohodu pristúpil. Teraz ju však odmietam a zároveň chcem textom dopomôcť k tomu, aby sme v budúcnosti takto voliť nemuseli.
Predostrel som kritiku. A zároveň ju odoslal patričným referentkám i samotnému riaditeľovi FPU s dôverou, že nezostane bez povšimnutia. Jedným dychom taktiež prikladám i scenáre, ktoré by mohli budúci stav programu 1.4.1 nasmerovať užívateľsky priateľskejším smerom. Ako prvý scenár sa núka jednoduché navýšenie rozpočtu. Ten sa zároveň javí ako naivný. Predkladám preto hneď ďalšie.
Povedzme, že rozpočet z najrôznejších dôvodov nie je možné signifikantne zvyšovať. Pracujme teda s dostupnou čiastkou. V tomto kontexte vidím dve cesty. Radikálnejšia kopíruje riešenie z roku 2019 v kontexte štipendia B. Všetky podporené žiadosti by dostali plnú podporu, avšak samotná množina podporených žiadostí by bola relatívne malá. Takýto scenár by snáď mohol fungovať dobre v kombinácii s čiastočným navýšením rozpočtu, čo by mohlo byť zároveň dôvodom, prečo ho neimplementovať. Spomeniem však svetlý príklad z nedávnej minulosti, keď FPU umožnil žiadať o špeciálne „záchranné” štipendiá v čase prvej vlny pandémie COVID-19. Zo 425 žiadostí podporil 330, teda bezprecedentných 78%. Čo je ešte povzbudivejšie, je miera podpory, ktorá dosiahla 98,7%. V preklade to znamená, že štyri z piatich žiadostí boli podporené v plnej výške. Zdá sa, že špecifické okolnosti umožňujú veľkorysejšie a inkluzívnejšie ohodnotenie. Sme schopní udržať si túto mieru solidarity aj počas „štandardných” dní?
Tretí scenár je najkonzervatívnejší. Predpokladá zachovanie rozpočtu i časového ohodnotenia žiadostí (teda možnosti podporiť žiadosť iba čiastočne). Uvažujme ako príklad umelca, ktorý, ako v predošlých rokoch, bude aj v tom nadchádzajúcom žiadať o podporu tvorby na dvanásť mesiacov. Porota však usúdi, že jeho návrh si zasluhuje podporu len na šesť mesiacov. Keďže podpora sa tak fakticky zníži na polovicu i umelec recipročne navrhne, že dodá len polovicu zamýšľaných výstupov. Toto riešenie je štandardom pri iných programov z dielne FPU, napríklad pri mnohých dotáciách (čo je z administratívneho hľadiska odlišná forma podpory). Pri štipendiu 1.4.1 to možné nie je (neviem, či je to v prípade ďalších štipendií inak). Takéto riešenie by mohlo byť značným kompromisom pre obe strany. Dovolím si však tvrdiť, že redukovaný výstup by stál za viac než stopercentný výstup poplátaný z napoly improvizovaných materiálov a dorábaný po nociach po práci.
Autor je umelec