Budapešť je pre mňa mestom lázní. Teda kúpeľov. Tureckých kúpeľov. Spa. Furdö. Určite nie langošov, ani gulášu, ani paprikášu, vína, či piva. Keď už jedlo, tak snáď pizza a Nostalgia krémeš s robusta presom a smotankou. Keď nie jedlo tak určite klubová scéna, rave party, a párty obecne. Ja však od Fínska nepijem (október 2022) a langoš majú zatiaľ najlepší na Starej tržnici v Bratislave a na Príglu v Brne v tesnom závese. Bývam a pracujem v Budafoku, čo je z centra Budapešte asi ako z Bratislavi do Pezinka. Párty, langoše aj víno s pivom ma obchádzajú a ja obchádzam ich. Do kúpeľov však dochádzam.
Tých veľkých je tam deväť. Na toľkých miestach v rámci jedného mesta vyviera horúci liečivý prameň (V skutočnosti vyviera na 123 miestach). Štyridsať stupňov. Štyridsať dva. Je to horúce. A všetky sú pri Dunaji. V Budapešti sa totiž stretáva Budínska pahorkatina s rozľahlými pláňami Podunajskej nížiny na druhej strane Dunaja – v Pešti. Podzemné toky, ktoré v nížine slobodne plujú tu narážajú na vápencový masív. Tlak prúdu z jednej strany a skaly z druhej núti vodu hľadať cestu, ktorou by ich kinetická energia mohla – a ona musí – prúdiť ďalej. A cestou najnižšieho odporu býva cesta priamo nahor a von na povrch zemský. Je to momentárna energia vody, rezistencia horniny a chemické procesy, ktoré celý tento proces poháňajú. Človek nemusí veľa, než len sa v blízkosti takéhoto prameňa ocitnúť a vstúpiť doň. Energia a práca s ňou vykonaná pochádza od inakiaľ.
Na tomto mieste sa už pred vyše dve tisíc rokmi usadili keltskí Eraviskovia, ktorých na prelome letopočtov vytlačili Rimania. Tí na mieste dnešného severného Budína založili mesto Aquincum – “miesto, ktoré oplýva vodou”. Teplú vodu mali radi neskôr aj Osmanskí pašovia a sultáni, ktorí dali mnohým dnešným kúpeľom typický tvar a charakter. Napríklad také Kiraly furdö bolo miesto, kde sa kúpal sám kráľ (podobnosť slov je nenáhodná). Rudas, Veli Bej a spomínaný Kiraly sú dodnes do veľkej miery pôvodnými osmanskými stavbami, ku ktorým boli v nedávnej dobe pristavané nové, moderné kúpaliskové vymoženosti. Kiraly mi bol vždy najsympatickejší, lebo skutočne vizerá tak, ako ho snáď mohli zanechať Osmania. Je však už roky zavretý. Do odvolania. Veli Bej tak zvonku vizerá tiež, ale zvnútra prešiel kultúrnou apropriáciou. Celý je obložená monochramitckou mozaikou kachličiek a stáva sa tak veľkolepou kúpeľňou 21. storočia. Zostáva teda už len Rudas. Ten je zo všetkých najdrahší, no i tak som ho navštevoval čo týždeň. Prešiel rekonštrukciou, ale našťastie len minimálnou.
Kúpeľný rozpis v Rudasi vyzerá nasledovne. V pondelok je turecká časť vyhradená mužom, v utorok ženám, v stredu a štvrtok doobeda opäť mužom. Muži teda vedú a zrejme to nikoho neprekvapí (je to sad but true…). Ostatné časy sú zdieľané, o tých sa však nebudeme baviť, lebo vtedy je nutné si obliecť plavky. Zato v nezdieľané časy plavky nikto nevyžaduje. Dostanete genitálnu zástierku a s holými zadkami napochodujete do vody. Tá ma od 13 do 42 stupňov takže je z čoho si vyberať. Vysoká kupola vytvára zaujímavé zvukové úkazy. Jednak úplne mieša v dlhom dozvuku vravu kúpeľníkov, jednak prenáša zvuky oblúkom kupoly na jej protiľahlé konce. Tak či onak, všetky tieto sa miesia v uvoľňujúcej a ubezpečujúcej kakofónií neznámych slov s občasným zábleskom významu. Slovenčina totiž s Maďarčinou zdieľa 11,5 percenta slovnej zásoby – etymologicky vzaté. To je však vedľajšie, lebo takto, bez obsahového porozumenia, lepšie ocením tok zvukovej energie.
Tok vodnej energie sa vzdá byť nekonečný. Stačilo ju usmerniť do mramorových kadí, a ona tečie. Tečie a tečie. A ja sa kúpem. Kúpem a kúpem. Od najchladnejšieho postupne po najteplejší a znova. Po štyroch či piatich kolečkách a dvoch hodinách sa rozkladám. Zaspávam, halucinujem, prestávam uvažovať. Iba ležím, hľadím, a cítim. Cítim teplú vodu na svojej koži. Cítim paru vo vzduchu. Počujem zvuk a vidím svetlo. Vidím mužské telá najrôznejších tvarov a vekov. Vidím i to svoje. Všetci sme nahí a zraniteľní. Ale sme v tom všetci spoločne.
Prúdenie vody – z neba na zem, zo zeme pod zem, z pod zeme nad zem a zas do neba. Je to neuveriteľne geniálne. Je to nekonečná práca prírody, živlov, počasia. Práca neľudských aktérov, planéty a slnka. Budapešt je geograficky unikátnym miestom. Vodný tok Dunaja obmýva budínske skaly a na opačnom brehu meandruje do rozľahlých dolín. Tektonické platne sa tu stretávajú, škrú a krčia. Voda pramení každú chvíľku, na každom kroku. Toto je miesto, kde si človek chce založiť mesto. Neľudská práca je vykonaná a vykonávaná denne. Človek z nej benefituje. Celý ekosystém je efortlessly efficient. Príjmame kvantá energie a stačí málo síl a práce na to, aby sme dopomohli naplniť naše ľudské agendy. A nezmariť pritom tie neľudské.
Ležím s holým zadkom v horúcej vode a kontemplujem túto perfektne vykonanú prácu a energiu, ktorej sa nám dostáva tak bohate a zároveň zadarmo. Vstup každopádne stoji 5900 HUF, čiže asi 15 eur.
Rezidenčný pobyt v Art Quarter Budapest finančne podporil medzinárodný Višegrádsky fond a Fond na podporu umenia.
