V októbri 2022 som cestoval do Fínska na rezidenčný pobyt Öres na ostrove Örö. Bratislava – Brno – Hamburg vlak. V Hamburgu prišiel vlak s meškaním. Google si myslí že ZOB Hamburg je na okrajoch mesta, ale nočný Flixbus, ktorý pokračuje do Göteborgu stojí na ZOB Hamburg rovno pred vlakovou stanicou. Vlakom sa teda dopravím do suburubie, kde moje podozrenie stúpa. Googlim znova. Za cenu cesty Hamburg – Göteborg si môžem objednať taxík, ktorý ma švihom dopraví naspäť na vlakovú stanicu a ešte to možno stihnem. Alebo prenocujem u mojej novej známej, s ktorou som sa zarozprával vo vlaku? Táto hraničná skúsenosť mi pripimína, že už nie som doma. Cestujem a na cestách sa deje nečakané. Pripomína mi to, že málo viem a jedným dychom dodáva, že je to v poriadku. Pred šírou sveta je dobré mať pokoru. Nevyčítať si svoju malosť no naopak – užiť si ju. S úsmevom klauna, s úsmevom “len tak”, bez neho, či hocijak inak. Taxík som si nakoniec zaplatil a zvolil cestu podľa plánu. Existencia alternatívneho scenára bola dostatočne vzrušújúca na to, aby som ju ocenil i bez toho, aby som ju využil. Preplneným flixbusom cestujem nocou do Švédska.
V Göteborgu ma čaká ďalší autobus. V respektíve, ja čakám na ďalší autobus. Do Štokholmu. Nesiem si batožinu na mesiac na opustenom ostrove, a tak sa veľmi nepresúvam. Predsa len si však skúšam niekde kúpiť kávu. Tri deci, veľká, filtrovaná – nordická klasika. Spolu s banánom a jogurtom je to už breakfast menu. Berem. A na večeru som v Štokholme. 3,5 percentná plechovečka piva a thajské nudle.
V Štokholme absolvujem povinnú prehliadku po okolí a s kamarátom z mojích holandských čias si kúpim niekoľko veľmi drahých pív. Bratislava možno už dobehla Viedeň, ale Štokholm ešte nie. Obdeň podvečer nasadám na parník. Hľadám svoju kajutu medzi stovkami ďalších. Našiel som! Mám z nej radosť, ako keď si človek práve doskladá stan a vlezie doň. Je maličká, útulná. Na štvrtom poschodí vraj bude koncert. Vidím, že demograficky vynikám a zásadne znižujem vekový priemer. Sadám si preto dozadu, aby ma náhodou nevyzvali k participácii. Neúspešne. Našli ma a teraz musím tancovať pred všetkými na Dancing Queen. Po tejto skúsenosti som sa rozhodol, že preskúmam ďalšie poschodia lode. Je ich osem. Kasína, automaty, duty free obchody, reštaurácie, fitko, bazén, hračkáreň. Keď sa konečne prebudím, sme už v Turku. Prší.
Prší. Ja mám čas a tak ešte navštívim doktora, ktorý mi povie, že mi takto narýchlo pomôcť nemôže. (Čo som čakal?) Každopádne, vo Fínsku nepijem. Budem mesiac úplne triezvy, na opustenom ostrove. Možno nie úplne zdravý, ale triezvy hej. Triezvo teda pokračujem ďalej. Do LIDLu. Kupujem si jedlo na mesiac a rozmýšľam ako ho pešo prepravím na autobusovú stanicu. Košíkom, samozrejme. Poobede prichádzam do Dalsbruku. Predomnou je baltské more, no na ostrov sa ešte nedostanem. Ferry nasledujúce ráno. Nie som doma, som tu turista. Obezerám si preto vštko čo môžem. Jazerá – tých je vo Fínsku veľa. A sú naozaj krásne, presne tak, ako sa povráva. Na autobusovej zastávke je jabloň. Beriem si jablká. A chystám sa do sauny – tá je v cene pobytu. Sedím a potím sa. Keď ma to už nebaví, rozhodnem sa, že pôjdem spať. Vstávam o piatej, aby som stihol školský autobus, ktorý ma dopraví na ferry. Ráno skutočne prichádza obrovský výletný autobus. Sedím v ňom sám. O 15 minút nastupuje ďalší pasažier – dievčatko. To zrejme skutočne ide do školy. Ideme teda spolu. Prázdny autobus, prázdna cesta, prázdna prístavná dedina. Chce sa mi napísať prázdna krajina, ale tá prázdna nebola. Bola len pokojná, tichá, no plná života. Takého, aký poznám len z vyšších nadmorských výšok. Ale na rovine, pri mori a medzi jazerami.
Čakám. Je ledva šesť hodín ráno v dedinke Kasnäs. Filtrovanú kávu s neobmedzeným dopĺňaním tu však zoženiem. Predsa len tu žijú ľudia. Ferry štartuje. Vetrom a vlnami, o hodinu som na ostrove Örö – jednom z najjužnejších cípov Fínska. Vítajú ma dve ďašie rezidentky – Michelle a Nicole. Na bicykloch sa dopravíme do pár kilometrov vzdialenej rezidencie. Autá tu nejazdia. Cesta mi trvala šesť dní.
Šesť dní… do Fínska je možné tiež priletieť za niekoľko hodín. Je to práve skúsenostná povaha tohto zážitku, ktorá má potenciál prepisovať mentálne mapy a zakúšať tak mapy geografické inak – telom. Túto skúsenosť nemožno zredukovať na “proste dlhú”, “náročnú”, “nepohodlnú” alebo naopak “vzrušujúcu”, či “prekrásnu”. Je kompozitnou zliatinou týchto i mnohých iných pocitov, ktoré sa telesne prekladali do pozmenených emočných stavov chronickej únavy, nadšenia, nudy a nepohodlia. Fyzicky to bola zas bolesť krku, zadku a krížov. To všetko umocnené záujmom o nové i zmätením z nového. Fínsko je ďaleko lietadlom i po zemi, no po zemi je diaľka meraná inak. Túto mám zapísanú v tele.
Cesta samotná sa tak stala ohmatávaním planéty v jej rozmanitosti a rozsiahlosti, v priamom kontakte a skúsenosti. Teraz som však už na ostrove. Dorazil som, docestoval. Na ostrove Örö žije celoročne len päť obyvateľov a i títo majú druhý domov na pevnine alebo priamo v Helsinkách. Okrem hotela, reštaurácie, prístavu a štyroch(!) sáun neexistuje na ostrove žiadna ďalšia civilná infraštruktúra. Počas letnej sezóny je možné na ostrove stretnúť turistov, ktorí priplávajú na jedno- či dvoj-dňovú výpravu. V októbri je však už takmer po sezóne. V krajine som tak stretával najmä srny, srncov, vtáky a motýle. Zažívať temporalitu v prostredí, kde sa čas neriadi otváracími či pracovnými dobami je inšpiratívna skúsenosť. Čas sa riadi striedaním dňa a noci, počasím a poveternostnými podmienkami. Jediným kotevným bodom v takomto priestore je návšteva sauny, ktorú je potrebné vyhriať a preto taktiež dopredu a na konkrétny čas dohodnúť. Všetko ostatné bolo fluidné. Ladím sa na mimo-ľudské vnímanie a prežívanie. Zakúšam čas a priestoru mimo spoločensky určené kategórie a učím sa statickosti, pomalosti a pokojnosti.
Rezidenčný pobyt vo Fínsku << www.ores.fi >> podporil z verejných zdrojov Fond na Podporu Umenia.